Záleží nám na kvalite a našich zmesí a preto z dôvodu, aby sme dokázali kontrolovať kvalitu našich zmesí čo najlepšie, sa snažíme čo najviac surovín dopestovávť našich poliach sami. Postupne množstvo dopestovaných surovín zvyšujeme.
Alexander veľký (Psittacula eupatria) má meno podľa Alexandra Veľkého, legendárneho dobyvateľa, ktorý priniesol tieto vtáky do viacerých lokalít Európy z Ázie. Preferuje väčšie voliéry, ktoré by mali mať rozmer aspoň 1 x 1 meter a na dĺžku aspoň 1,5 metra, aby sa vtáky mohli preletieť. V zajatí sa môže dožiť až 40 rokov, čiže je to domáci miláčik na dlhšiu dobu. Vo voľnej prírode sa živí hlavne semenami a ovocím. Je vhodné, ak má vták dostatok miesta na lietanie a čerstvé ovocie a zeleninu, inak priberá z olejnatých semien, čo môže spôsobiť zdravotné komplikácie.
Amadina gouldova (Chloebia gouldiae) sa vyskytuje na severe Austrálie. Žije v prostredí s vysokými teplotami. Leto u nás znáša dobre, ale v zime je lepšie držať ju pri vyšších teplotách ako napr. andulky. Samčekovia majú farby omnoho výraznejšie. Keďže sa jedná o skupinový druh, nemal by byť chovaný osamotene. Amadina sa živý hlavne semenami tráv.
Amazoňan (Amazona sp.) sú papagáje z Južnej Ameriky, vyskytujú sa aj v Karibiku a v Mexiku. Sú to veľmi hravé a učenlivé vtáky a vynikajú schopnosťou napodobňovať ludskú reč. Sú to papagáje vhodné pre skúsenejších chovateľov a vyžadujú si každodennú pozornosť, lebo inak sa môžu objaviť psychické problémy, následne agresivita alebo vytrhávanie pierok. Sú to inteligentné vtáky a potrebujú hračky alebo konáre, ktoré môžu obhrýzať. Živia sa hlavne semenami a ovocím. Listová zelenina je vhodným obohatením ich jedálnička.
Ara (Ara, Anodorhynchus) do tejto skupiny papagájov patrí z ornitologického hľadiska viacero rodov. Najčastejšie sa zaraďujú do rodu Ara. Ide o veľké papagáje, kde niektoré druhy s chvostom dosahujú veľkosť takmer jeden meter. Všetky druhy sa vyskytujú v Amerike, konkrétne od Panamy až po dažďové a sezónne lesy Bolívie Argentíny a Brazílie. V dnešnej dobe sa vie o 8 druhoch, pričom dva druhy už vyhynuli. Ary sa živia semenami, orechmi a ovocím. Vďaka svojim veľkým zobákom im nerobia problém ani orechy s tvrdými škrupinami.
Kakadu (Cacatua) sú veľké papagáje, ktoré sú rozšírené v juhovýchodnej Ázii a Austrálii. Boli však introdukované na mnohé miesta ako je napr. Nový Zéland či USA. Celkovo do tejto rodiny patrí asi 21 druhov, ale existuje mnoho poddruhov a variet. Sú blízki príbuzní korelám s ktorými patria do rovnakej skupiny papagájov. Kakadu patria medzi chovateľsky náročnejšie vtáky. Je veľmi spoločenský a preto je nutné počítať s tým že bude vyžadovať pozornosť svojich majiteľov. Ak sa mu nebudú dostatočne venovať, môže mať psychické problémy, ktoré často končia vytrhávaním pierok. Vo svojej voliére potrebuje hračky alebo niečo na obhrýzanie, napr. konár. Živí sa hlavne semenami a čerstvým ovocím a zeleninou.
Kakariki (Cyanoramphus sp.) je pôvodom z Nového Zélandu. Jeho meno je odvodené od maorských slov "Kaka" - papagáj a "riki" - malý. Celkovo sa na Novom Zélande vyskytujú tri druhy, z ktorých sa podarilo vyšľachtiť mnoho farebných mutácii. Z dôvodu ničenia prirodzeného prostredia sa stali ohrozenými, ale v zajatí sa chovajú ľahko.
Kanárik (Serinus canaria) – pochádza z Kanárskych ostrovov, kde sa spolu s palmou ďatlovníkom kanárskym stal symbolom týchto ostrovov. Vyskytuje sa tiež na Madeire a Azorských ostrovoch. Príbuzné druhy sa vyskytujú v mnohých častiach Európy a Afriky. Aj vďaka týmto ostatným druhom sa podarilo vyšľachtiť mnoho foriem, či už vo farbe alebo v type operenia. Je to veľmi obľúbené domáce zvieratko a stalo sa predlohou mnohých rozprávok, združení a spoločností. V minulosti sa používal aj v baniach, kam si ho baníci brávali v klietkach a jeho smrť signalizovala únik nebezpečného plynu. Vo svojej domovine konzumuje hlavne rôzne semená tráv a iných rastlín a občasne pojedá aj hmyz ako zdroj bielkovín. Pri chove je potrebné aby si párik na seba zvykol, preto ak chceme aby na jar zahniezdil, je lepšie chovať ich spolu minimálne od jesene. Párik si pred znáškou stavia hniezdo. V prírode hniezdi v kríkoch a na nižších stromoch, v zajatí je nutné im miesto na hniezdenie pripraviť. Okrem toho im treba poskytnúť aj dostatok hniezdneho materiálu ako je napríklad slama a tiež dostatok materiálu na výstelku, aby si zbytočne nevytrhávali pierka. Samica znáša 3 – 5 vajíčok a mladé sa liahnu približne o dva týždne.
Korela chocholatá (Nymphicus hollandicus) je endemický druh, vyskytujúci sa vo vnútrozemí Austrálie. Je to druhý najčastejšie chovaný vták v zajatí, hneď po andulkách. Keď bol spozorovaný ľuďmi prvý krát, očaril ich natoľko, že mu dali meno podľa mýtických nýmf. Vo svojej domovine sa zdržuje v suchších oblastiach, ale vždy v blízkosti vody. Tu je často vidieť aj stovky jedincov naraz. Korela sa dožíva približne 15 rokov, ale sú známe aj prípady, keď sa v zajatí dožili aj 30 rokov. Základ stravy koriel tvoria semená tráv a iných rastlín. V zajatí je to hlavne slnečnica, proso atď. Samozrejme, že túto základnú kŕmnu zmes tvorenú zo semien je nutné občas obohatiť o čerstvé ovocie a zeleninu a taktiež uvarené vajíčko. Je to nenáročný druh, vhodný aj pre začínajúcich a neskúsených chovateľov, pričom vďaka jeho nenáročnosti sa chovateľské úspechy dostavia väčšinou už v krátkom čase.
Morča – morské prasiatko (Cavia porcellus) je malý hlodavec pochádzajúci z Južnej Ameriky, konkrétne z oblasti pohoria Andy. Toto zviera sprevádza človeka už mnoho tisíc rokov, avšak nie vždy to bolo domáce zviera, tak ako ho poznáme dnes. V dávnej minulosti bolo dôležitou zložkou potravy domorodých indiánov a ešte aj dnes sú miesta kde sa morča považuje za veľmi dobré jedlo. Neskôr si ho indiáni chovali ako domáce zviera a keď začali Európania objavovať krajiny Južnej Ameriky, priviezli si morské prasiatko do Európy, kde sa chovalo ako exotické zviera v kruhoch šľachty, dokonca aj na kráľovskom dvore kráľovnej Alžbety. Vďaka veľkej obľube sa podarilo vyšľachtiť mnoho foriem ako napríklad dlhosrsté alebo úplne bezsrsté, vhodné pre alergikov. Počas sezóny uvítajú morčatá čerstvú stravu, ako zelenina a ovocie (okrem kapusty, štipľavej zeleniny, cibule, cesnaku a zemiakov). Čo sa týka suchej stravy, morča obľubuje seno a rôzne druhy semien obilnín a iných rastlín. Môže byť kŕmené aj granulovanou zmesou pre zajace alebo zmesou pre veľké papagáje, ale nie z dlhodobého hľadiska. Veľmi dôležitý je obsah vitamínu C, lebo morčatá si ho nevedia samé vytvárať v organizme a preto ho musia prijímať v potrave.
Neoféma (Neophema sp.)- je rod austrálskych papagájov, ktorý zahŕňa 6 až 7 druhov. Často je nazývaná aj trávový papagáj, pretože veľa času trávi v trávnatom poraste, kde hľadá semená a inú potravu. Je to veľmi tichý a pokojný papagáj, ale moc mu nevyhovuje, keď je vo voliére s iným párov svojho druhu. Patrí medzi náročnejšie druhy, ale keď chovateľ vychytá všetky muchy, darí sa mu pri chove celkom dobre.
Papagájec vlnkovaný (Melopsittacus undulatus)– andulka. Papagájec je rozšírený takmer po celom území Austrálie, hlavne vo vnútrozemí. Žije vo veľkých skupinách až početných kŕdľoch. Zdržuje sa v blízkosti vodných tokov a plôch, s dostatkom stromov, v ktorých dutinách môže hniezdiť. Prvý krát bol na náš kontinent, konkrétne do Anglicka dovezený v roku 1840. Do roku 1894, keď austrálska vláda vydala úplný zákaz vývozu vtákov za hranice, sa do Európy dostalo státisíce exemplárov. Andulka sa veľmi ľahko množí a prvé úspechy boli dosiahnuté už v roku 1850. Dokáže zahniezdiť aj v malých klietkach, ale začne hniezdiť skôr, ak sú spolu aspoň dva páry. Vo svojej domovine sa andulka živí hlavne semenami tráv a semenami nižších rastlín. Často ich je vidieť aj na poliach s dozrievajúcimi obilninami. Vodu treba vymieňať denne a v klietke by nemal chýbať kremičitý grit a zdroj vápnika. Okrem krmiva zloženého zo semien je neodmysliteľnou zložkou potravy aj čerstvé ovocie a zelenina. Vhodné je podávať ju 1 – 2 krát do týždňa. Medzi bezpečné potraviny patrí napr. mrkva, šalát, banán, jablko, cuketa, špenát, karfiol, mandarínka, pomaranč atď. Pri kŕmení je nutné zabezpečiť vtákom dostatočný zdroj bielkovín, ktorý v prírode získavajú hlavne z hmyzu. Rastliny však obsahujú bielkoviny v obmedzenom množstve a preto je najlepšie dať do klietky raz za cca 10 dní na tvrdo uvarené vajíčko. Pre vtákov je to okrem nutričnej hodnoty aj vítaná pochúťka, ktorú ocenia viditeľnou aktivitou.
Pieskomil mongolský (Meriones unguiculatus) je rozšírený vo východnej Ázii, obýva púšť Gobi. Do rodu patrí 15 druhov. Živí sa semenami a ak mu dávame iba suchú stravu je potrebné dávať mu vodu do napájačky alebo misky. Je lepšie chovať ich v pároch, lebo je to spoločenský živočích. Dokáže vyskočiť do výšky až 50 cm a z toho dôvodu je nutné zabezpečiť aby z klietky, resp. akvária neušiel. Nemôže sa chytať za chvost, lebo v rámci obranného mechanizmu sa mu zvlečie koža aj s koncovou štetinou, ktorá však po zahojení konca chvosta už nedorastie.
Rozela (Platycercus sp.) sa vyskytuje v pobrežných oblastiach Austrálie, Tasmánie a na Novom Zélande. Celkovo na tomto území žije asi 6 druhov týchto pestro sfarbených papagájov. Obýva hlavne lesy a neobľubuje príliš suché stanoviská a z toho dôvodu sa vo vnútrozemí Austrálie nevyskytuje. Zdržujú sa v kŕdľoch, ale počas hniezdenia vytvárajú páry či malé skupiny a k iným vtákom sa správajú neznášanlivo. Často sa chová v zajatí a človek vyšľachtil mnoho, najmä farebných mutácii. Rozela sa živí hlavne semenami a ovocím. Chová sa pomerne ľahko a môže žiť viac ako 20 rokov.
Škrečok džungárský (Phodopus sungorus) patrí medzi najčastejšie chovaných hlodavcov. V dospelosti je dlhý cca 9 – 10 cm a dožíva sa dva roky. Pôvodne je rozšírený v Ázii, konkrétne v južnej časti Sibíri. Farba voľne žijúcich jedincov je šedá s čiernym pásom na chrbte. V kultúre bolo vyšľachtených niekoľko iných foriem. Chová sa pomerne jednoducho a množí sa tiež ľahko. Samička je schopná oplodnenia v rovnaký deň, v ktorom priviedla na svet mladé.
Škrečok roborovský (Phodopus roborovskii) je polovičnej veľkosti ako škrečok džungarský, s ktorým patria do rovnakého rodu. Dorastá do dĺžky sotva 5 cm a pri narodení nemeria ani dva centimetre. Vyskytuje sa v oblasti Mongolska a severnej Číny. Ľudí hryzie častejšie ako jeho príbuzný, rad šplhá a silné svetlo mu nevyhovuje, preto sa pred ním schováva.
Zebrička austrálska (Taeniopygia guttata) je najznámejším zástupcom astridovitých chovaných v zajatí. Pôvodne je rozšírená v Austrálii, kde obýva takmer celú krajinu. Žijú vo veľkých kolóniách, z toho dôvodu sa neodporúča chovať zebričku osamotenú. Je to veľmi tichý a nenáročný vtáčik, preto je vhodná aj do bytov v malých klietkach. Je to semenožravý živočích, a obľubuje hlavne semená tráv ako je napríklad proso alebo lesknica. Samec ma čierny chvost, hnedočervené líčko a zebrovanie na hrudi. Párik si stavia hniezdo, do ktorého znaša 3 – 7 vajičok.
